Popieranie holokaustu: Definícia - Andrew E. Mathis

Tento príspevok o popieraní holokaustu sa objavil v knihe“ Conspiracy Theories in American History: An Encyclopedia.” Kniha bola napísaná členom The Holocaust History Project a rozoberá históriu konšpiračných názorov v Európe a Amerike. S vďakou oceňujeme povolenie uverejniť ho tu od ABC-CLIO.

Nacistický holokaust je jednou z historických udalostí, ktorej sa dostalo najstarostlivejšiemu skúmaniu. Zatiaľ čo historici nesúhlasia v rôznych aspektoch tohto fenoménu, v podstate sa zhodujú, že holokaust môže byť správne definovaný nasledovným spôsobom:

(1) Holokaust bol úmyselnou vraždou európskych Židov vládou nacistického Nemecka počas Druhej svetovej vojny, v rámci štátnej politiky.

(2) Táto hromadná vražda používala ako metódu usmrcovania okrem iného aj plynové komory.

(3) Počet usmrtených európskych Židov bol približne 6 miliónov.

Nie je prekvapujúce, že historické udalosti skúmané tak namáhavo ako holokaust, prekypujú konšpiračnými teóriami. Avšak najhlavnejšou konšpiračnou teóriou v Spojených štátoch ohľadom holokaustu je práve jeho popieranie.

Pred tým ako budeme diskutovať o tom, ako popieranie holokaustu vytvára konšpiračnú teóriu, a ako je táto teória špeciálne americkou, je dôležité si uvedomiť, čo sa výrazom „popieranie holokaustu“ myslí. Popierači holokaustu, alebo revizionisti, ako sa sami nazývajú, spochybňujú všetky tri hlavné tvrdenia v definícii nacistického holokaustu.

Po prvé, tvrdia, že zatiaľ čo masové vraždy Židov sa skutočne stali (hoci spochybňujú úmysel takýchto vrážd a tiež ich údajnú legalitu), neexistovala žiadna oficiálna nacistická politika vraždenia Židov. Druhé, a možno najmarkantnejšie, tvrdenie je, že neexistovali žiadne plynové komory na vraždenie, najmä v Auschwitz-Birkenau, kde sú historici presvedčení, že bolo zabitých viac než 1 milión Židov, najmä v plynových komorách. A po tretie, popierači holokaustu tvrdia, že počet obetí holokaustu počas Druhej svetovej vojny, bolo nižší ako 6 miliónov. Vo všeobecnosti sa čísla, ktoré uvádzajú popierači pohybujú v rozmedzí 300 000 – 1,5 milióna.

Zatiaľ čo popieranie holokaustu začalo ako nemecká a francúzska konšpiračná teória, jeho predchodcovia sú špecificky americkí a zhŕňajú 2000 rokov európskeho antisemitizmu. Prezentujúc najskôr druhý uvedený argument, konšpiračná teória, že Židia manipulovali nežidmi mnohým v mnohých formách a mnohými spôsobmi je takmer tak stará ako judaizmus samotný. Podľa antisemitov, Židia (nielen vládnuca židovská elita, ale všetci Židia) zabili Ježiša Krista, otrávili studne, šírili mor, zabíjali kresťanské deti, aby robili maces s ich krvou, a boli hybnou silou komunistického hnutia vo Východnej Európe. Ak antisemitizmus zhŕňa jediný text, sú to Protokoly sionských mudrcov, údajný záznam stretnutia lídrov medzinárodného židovstva, v ktorom sa rozoberá deštrukcia nežidovskej kultúry. Pôvodom z Ruska na začiatku 20teho storočia, boli Protokoly upraveným plagiátom Dialogue aux Enfers entre Montesquieu et Machiavel od Maurice Joly (Dialóg v pekle medzi Montesquieum a Machiavellim), napísaným ako útok proti Napoleonovi III [2].

Je zvláštne, že napriek súčasným väzbám medzi niektorými popieračmi a násilnými extrémistami, boli zárodky popierania holokaustu zasadené protivojnovým hnutím Prvej svetovej vojny. Išlo o dvojfázový proces. Najprv priviezol americký antisemitský priemyselník Henry Ford Protokoly do Spojených štátov, po návšteve Európy počas Prvej svetovej vojny zamýšľanej na podporu mierového riešenia konfliktu. Ford ich čítal a bol presvedčený, že za vojnu sú predovšetkým zodpovední židovskí priemyselníci. Predstavenie dokumentu krajine, v ktorej bolo na vzostupe členstvo Ku Klux Klanu, pridalo antisemitizmus k vtedajším nativistickým, rasistickým a anti-katolíckym sentimentom. Ford publikoval Protokoly vo svojich novinách, the Deadborn Independent, počas siedmych rokov medzi dvoma svetovými vojnami, dávajúc legitimitu konšpirácii tajného Židovského spolku, ktorý sa pokúšal propagovať vojnu ako ziskovú operáciu.

Súčasne začali protivojnový historici, najmä Harry Elmer Barnes, naznačovať konšpiračné motivácie na strane hlavných síl vo vojne. Ako poznamenala historička Deborah Lipstadtová, Barnes a jeho kolegovia mali pravdu v mnohých predpokladoch. Napríklad Nemecko nebolo jediné zodpovedné za vojnu (napokon úvodnú salvu vystrelilo Srbsko); mnoho antinemeckej propagandy šírenej počas vojny a po nej bolo nepravdivej a skutočne existovali priekupníci, ktorí na vojnových krviprelievaniach zarobili majetok. Avšak to v podstate nezmenilo imperialistickú povahu vojny samotnej.

S pochybnosťami Barnesa a jeho prívržencov podloženými historickou metódou sa so správami o nemeckých zverstvách narábalo s omnoho väčším skepticizmom. Barnes, ktorý žil až do neskorých 60-tych rokov, bol jedným z prvých Američanov, ktorí prijali popieranie holokaustu.

Okrem zrejmého popieranie nacistických zverstiev samotnými páchateľmi, to bol Francúz Paul Rassinier, ľavičiar, ktorý bol internovaný v Buchenwalde a Dore, kto najhlasnejšie podporoval popieranie holokaustu. (Rassinierov vplyv na kultúru popieranie holokaustu možno cítiť dodnes, s jeho nasledovníkom Robertom Faurissonom, vedúcim francúzskeho popieračského hnutia.) Avšak dosiahnuť Spojené štáty netrvalo popieraniu holokaustu dlho. Prvým z hlavných popieračov holokaustu bol Austin App, pennsylvánsky literárny vedec. Takmer okamžite po vojne začal App mediálnu kampaň, aby odhalil to čo pokladal za zveličovanie v nacistickom zaobchádzaní so Židmi. Zatiaľ čo jeho nemecký etnický pôvod bol znakom, ktorý popieral, Appov antisemitizmus a náchylnosť ku konšpiračným teóriám najviac charakterizovali jeho spôsob písania. App napríklad vo svojej tvorbe často používal akúkoľvek kombináciu výrazov „talmudista“, „boľševik“ a „sionista“, aby ukázal, že Židia stáli za tým čo považoval za švindeľ; vraždu 6 miliónov Židov nacistami. Týmto spôsobom bol schopný naznačovať, že veriaci Židia, ateistickí komunistickí Židia a nacionalistickí Židia sa všetci spikli, aby šírili vieru v masové vraždenie Židov. Okrem toho App obvinil vedenie židovských médií za pretrvávajúcu vieru v tento podvod (Lipstadt, 94-96)[1], čo je témou antisemitského a popieračského písania. Ak je cieľom popierania holokaustu rehabilitovať národný socializmus, ako tvrdí John Zimmerman a iní pozorovatelia, tak platí, že App a ostatní vo svojich písomnostiach znovu zopakovali Hitlerove vlastné témy (Zimmerman, 119)[4].

Názov Appovej hlavnej práce zaoberajúcej sa holokaustom, Šesťmiliónový podvod, je poučný, pretože poukazuje na existenciu židovskej konšpirácie spáchať podvod na nežidoch za peňažný zisk. Týmto peňažným ziskom by konkrétne boli reparácie zaplatené NDR za zločiny spáchané na Židoch počas vojny. App a neskorší popierači však nedokážu reagovať na jednoduchý fakt: reparácie boli vyplatené od 50-tych rokov nie na základe počtu mŕtvych Židov počas Druhej svetovej vojny, ale na základe počtu Židov, ktorí prežili a ktorých náklady na usadenie sa niekde inde (najmä Izrael) bolo potrebné zaplatiť. Historik Michael Shermer poukázal, že pokiaľ by holokaust bol skutočne podvodom zostrojeným sionistami na získanie peňazí na začínajúci štát Izrael, sionisti by nafúkli počet tých, čo prežili a nie počet mŕtvych (Shermer a Grobman, 106)[3].

A predsa popierači do dnešného dňa pokračujú v hre na sionistickú konšpiráciu. Po Appovi bolo popieračstvo udržiavané Arthurom Butzom, profesorom elektro-inžinierstva na Northwestern University (vonkajšie Chicago). V svojej knihe Podvod dvadsiateho storočia z roku 1976, Butz znovu opakuje predstavu holokaustu ako vedome spáchané falšovanie dejín. Zatiaľ čo Butz je miernejší ako App v obviňovaní Židov z tohto podvodu (neútočí na judaizmus spôsobom ako App, ani nezobrazuje všetkých Židov ako komunistov), ako podvodníkov si za terč vyberá sionistov spolu s vládami spojencov (obzvlášť Sovietsky zväz), utečenecké organizácie a organizácie tých čo prežili holokaust, dokonca aj Medzinárodný výbor Červeného kríža (Lipstadt, 126)[3].

Butz a ostatní popierači si však neuvedomujú relatívnu slabosť sionistického hnutia pred, počas, a dokonca aj po Druhej svetovej vojne. Sionizmus bol väčšinou náboženských hnutí považovaný za herézu, a Židia, ktorí sa naozaj usadili v Palestíne pred založením štátu Izrael v 1948. roku boli skôr než politickými ideológmi naklonenými vytvoreniu Izraela utečencami, ktorí nemali kam ísť. Mnohé posledné výskumy o holokauste z Izraela ukázali, že niektoré z hlavných postáv sionistického hnutia sa len veľmi málo zaujímali o zúfalú situáciu Židov v Európe počas Druhej svetovej vojny. Napríklad Menachem Begin, premiér Izraela od 1977 do 1983, bol uväznený sovietskymi úradmi za sionistické aktivity pred rokom 1941. Namiesto boja proti nacistom v Európe, však Begin odišiel do Palestíny, kde päť rokov viedol gerilovú vojnu v mene sionizmu. Vo svojom rozhodnutí uprednostniť boj za sionizmus pred prežitím európskych Židov nebol Begin osamotený.

Je pozoruhodné, že antisemitizmus väčšiny popieračov ich vedie k pranierovaniu Beginovej voľby a zároveň k viere, že toto popudlivé hnutie zvané sionizmus by sa mohlo dopustiť celosvetového podvodu. Takmer všetci hlavní popierači zdieľajú posadnutosť holokaustom a posadnutosť sionizmom a Izraelom. Hlavným dodávateľom popieračskej propagandy v Spojených štátoch je kalifornský Inštitút historickej revízie (IHR), ktorý predáva nielen knihy a pamflety popieračov holokaustu, ale tiež kritiku sionizmu a náboženského judaizmu. IHR založil Willis Carto, riaditeľ Liberty Lobby, anti-izraelskej politickej skupiny sídliacej vo Washingtone, D. C.

Kým o peniaze bol v posledných dvoch dekádach v IHR bratovražedný boj, názory Carta a tie súčasných riaditeľov (vrátane Marka Webera, bývalého otvorene neonacistického propagandistu) od seba ďaleko nemajú. V jednom strete, v priebehu boja súčasných lídrov IHR, Carto sprisahanecky označil Webera za sionistického agenta.

Weber tiež horlivo stotožňuje Židov s boľševickou revolúciou, praktika, ktorú medzi americkými popieračmi začal App, avšak siaha až k pozorovateľom revolúcií v Európe a v USA. Zatiaľ, čo Weber je schopný chytiť sa istých skutočností o boľševickej strane, ktoré ju aspoň povrchovo môžu spojiť so Židmi (ako to, že mnoho prominentných boľševických lídrov, vrátana Leona Trotského, Leva Kameneva a Grigorija Zinovieva, bolo židovského pôvodu), Zimmerman poukázal na to, že priemerný ruský Žid bol viac priťahovaný židovským nacionalizmom, sionizmom, alebo sociálne demokratickými stranami (Zimmerman, 128) ako komunistickým radikálmi-boľševikmi. Weber tiež opakuje Appovu chybu stotožňovaním sionizmu s komunizmom. Existovali síce marxisticko-sionistické strany, najmä v prvých dňoch štátu Izrael, podpora Sovietskeho zväzu krajinám nepriateľským k Izraelu po arabsko-izraelskej vojne v roku 1967 bola ranou z milosti pre akúkoľvek alianciu medzi dvoma ideológiami, ktoré sú zo svojej prirodzenosti diametrálne odlišné (sionizmus je formou nacionalizmu, kým komunizmus je vo svojich cieľoch internationalistický).

Popieranie holokaustu preto môžeme vnímať ako konšpiračnú teóriu, ktorá sa snaží predstaviť Židov za medzinárodným hnutím podporujúcim lož za peňažný zisk. V tomto smere nie je popieračstvo holokaustu odlišné od mnohých iných foriem antisemitizmu, ktoré Židom prisudzovali chamtivosť a konšpiračnú atmosféru. Okrem chaotického spôsobu akým sa popierači rozhodli nahádzať všetkých Židov do jedného vreca, bez ohľadu na náboženskú či politickú orientáciu, ako páchateľov podvodu, angažujú sa popierači tiež v pseudovede, aby sa pokúsili dokázať svoj názor ohľadom holokaustu. Do dnes nezanechal žiadny z ich príspevkov trvalejší odtlačok v historiografii holokaustu. Pokiaľ racionálny čitateľ usúdi, že toto je jasný dôkaz o pravde v histórii holokaustu, pre popieračov holokaustu ide iba o ďalší dôkaz konšpirácie vyvracajúcej to, čo oni považujú za „skutočnú pravdu“ o osude Židov počas Druhej svetovej vojny.

Referencie

1. Lipstadt, Deborah E., Denying the Holocaust: The Growing Assault on Truth and Memory. New York: Plume
2. Ridgeway, James. 1990. Blood in the Face. New York: Thunder´s Mouth Press.
3. Shermer, Michael, and Alex Grobman. 2000. Denying History: Who Says the Holocaust Never Happened and Why Do They Say It? Berkeley: University of California Press.
4. Zimmerman, John C. 2000. Holokaust Denial: Demographics, Testimonies, and Ideologies. New York: University Press of America.

Citačná poznámka

Informácie pre citovanie tohto článku: Mathis, Andrew E. 2003. „Holocaust, Denial of.“ Pp. 321 – 324 in Conspiracy Theories in American History: An Encyclopedia, edited by Peter Knight. Santa Barbara, CA: ABC-CLIO.

--------

Preklad: Jakub