pondelok 11. mája 2009

David Duke o holokauste

V predchádzajúcom článku som sľúbil, že sa budem venovať argumentom popierajúcim holokaust, ktoré uvádza David Duke vo svojej knihe Moje Probuzení v 23. kapitole pod názvom „Otázka holocaustu“. Posnažím sa teda stručne reagovať aspoň na väčšinu z nich. Určitou nevýhodou je, že v tejto kapitole Duke neudáva zdroje všetkých svojich tvrdení a teda občas bolo obtiažne na ne reagovať.

Na začiatku spomínanej kapitoly Duke píše o bombardovaní Drážďan spojeneckým letectvom v roku 1945. Pri krátkom výklade tejto udalosti sa dopúšťa toho, čo neskôr vyčíta historikom holokaustu a to nepresné počty obetí. Duke píše: „Po vzdušnom útoku zahynulo zhruba 100 000 ľudí.“ (str. 463) Tento údaj nie je pravdivý podľa historických výskumov, ktoré uvádzajú počet obetí 25 000 až 35 000. Duke sa odvoláva na knihu Davida Irvinga Destruction of Dresden (česky: Skáza Drážďan).1 Nadsadené počty obetí v tomto prípade nie sú u popieračov ničím novým, aj keď tak vehementne kritizujú to isté pri obetiach holokaustu.

Ďalej na strane 468 sa Duke pozastavuje mimo iného nad tým, že v roku 1956 sa v encyklopédií Brittanica nespomína "slovo holokaust". Avšak je pomerne známe, že toto slovo sa začalo používať na označenie genocídy Židov počas druhej svetovej vojny až koncom 60. rokov.

Nasleduje kritika norimberských procesov a po nej sa Duke konečne dostáva k "vážnejším" argumentom proti všeobecne akceptovanej histórií holokaustu. Kritizuje výpovede Rudolfa Hoessa, bývalého veliteľa koncentračného tábora Osvienčim. Duke píše: "Hoess vo svojom údajnom priznaní uviedol, že v Osvienčime zplynovali viac než 2,5 milióna Židov. Takmer všetky autority na holokaust, vrátane súčasného riaditeľa múzea a centra v osvienčimskom tábora, Dr. Francizka Pipera, teraz hovoria, že to bolo 1,2 mióna. Prečo by mal Hoess klamať?" (str. 474) Ide o výpovede Hoessa pre Medzinárodným vojenským tribunálom v apríli 1946. A k týmto počtom sa Hoess vrátil vo svojich pamätiach, ktoré napísal v poľskej väznici počas jeho procesu pred poľským Najvyšším ľudovým tribunálom. Hoess spomína: "V predchádzajúcich výsluchoch som uviedol, že počet Židov deportovaných do Osvienčima k likvidácií bol dva a pol milióna. Tentočísalný údaj pochádza od Eichmanna, ktorý ho uviedol môjmu predstavenému. gruppenführerovi Glücksovi, keď bol krátko pred obkˇľúčením Berlína povolaný k RFSS. Eichmann resp. jeho stály zástupca Günther boli jediní, ktorí vôbec mali k dispozícií údaje o celkovom počte likvidovaných. V Osvienčime museli byť všetky materiály, z ktorých by bolo možné urobiť si predstavu o týchto počtoch, podľa rozkazu RFSS po každej väčšej akcií spálené. (...) Predstavu si bolo možné urobiť len z Eichmannových príručných materiálov. (…) Ja sám som celkový počet nikdy nepoznal, nemám sa ani o čo oprieť, aby som ich mohol uviesť. Pamätám si už len počty týkajúce sa väčších akcií, ktoré mi niekoľkokrát oznámil Eichmann alebo jeho poverenci.

Z Horného Sliezska a Generálneho gouvernementu
250 000
Z Nemecka a Terezína
100 000
Z Holandska
95 000
Z Belgicka
20 000
Z Francúzska
110 000
Z Grécka
65 000
Z Maďarska
400 000
Zo Slovenska
90 000

Čísla týkajúce sa menších akcií si už nepamätám, v porovnaní s vyššie uvedenými počtami boli bezvýznamné. Počet 2 1/2 milióna považujem za nadsadený. Možnosti likvidácie mali aj v Osvienčime svoje hranice."2

Z citovaného teda vyplýva, že číslo 2,5 milióna splynovaných obetí mal Hoess len sprostredkovane a presné číslo nevedel. A ak zrátame čísla z „väčších akcií“, tak dostaneme počet 1 130 000 obetí, čo sa viac menej zhoduje aj so súčasnými odhadmi. Treba však dodať, že počty deportovaných z jednotlivých štátov alebo oblastí, ktoré Hoess udáva, nie sú celkom presné. (pre podrobnejšiu analýzu pozri napr. tu alebo HOESS, Rudolf: Velitelem v Osvětimi, Praha 2006, str. 214-215p) Duke pokračuje: „Hoess sa vo svojom priznaní tiež spomínal koncentračný tábor, ktorý nikdy neexistoval – Wolzek.“ (str. 475) Je to pravda, Hoess spomínal Wolzek spolu s Treblinkou a Belzecom, takže zjavne myslel tábor Sobibor. Táto skomolenina zrejme pochádza z názvu neďalekej obce Wolczyn pri Sobibore, ktorej Hoess omylom „prisúdil“ vyhladzovací tábor. (viď mapu oblasti) Nasleduje stať o koncentračnom tábore Dachau, o ktorej som sa už zmienil v predchádzajúcom článku, a tvrdí, že „oficiálni“ historici holokaustu, „ktorí dnes tvrdia, že všetky tábory smrti boli na východe, ešte pred pár rokmi tvrdili to isté o táboroch na západe.“ (str. 478) Duke neupresňuje, ktorých historikov holokaustu má na mysli, lebo ja takých nepoznám. To však neznamená, že niečo také nikto netvrdil, ale skôr išlo o média a nie o historikov.

Na stranách 485 až 491 sa nachádza podľa mojej mienky jadro celej kapitoly. Duke tam uvádza mnoho klasických argumentov popieračov holokaustu a sú tam pasáže ako „Osvienčim: vrcholný bod holokaustu“ alebo „Vedecké dôkazy“. Dočítame sa, že Osvienčim „bol svetu roky prezentovaný ako tábor smrti, kde nacisti splynovali tri až štyri milióny Židov a milióny Nežidov.“ Následne píše: „Cedula u hlavnej brány v rokoch 1945 až 1989 v mnohých jazykoch uvádzala, že tu zomrelo 4,1 milióna obetí.“ A nakoniec „táboroví historici cedulu odstránili a nahradili ju novou, ktorá odrážala nové oficiálne číslo: 1,2 milióna. Po mnoho rokov oficiálne deklarované číslo šesť miliónov židovských obetí holokaustu zahrňovalo štyri milióny údajne zavraždené v Osvienčime. Je zaujímavé, že keď bolo osvienčimské číslo znížené zhruba o tri miliónym, nikto neopravil encyklopédie a nekonečné príbehy, citujúce číslo šesť miliónov.“ Nie je to nič nové len predostrenie snaď najznámejšieho argumentu popieračov holokaustu. Naozaj až do začiatku 90. rokov boli v Osvienčime pamätné tabule, ktoré uvádzali počet obetí 4 milióny, ale to nemali byť len židovské obete ako sa Duke snaží tvrdiť, dokonca národnosť či etnicita sa na tej tabuly ani nespomínala. Takže sotva to možno dávať do súvisu s celkovým počtom židovských obetí. A treba aj dodať, že toto číslo 4 miliónoch obetí nebolo uznávané väčšinou historikov holokaustu dávno pred zmenou tabúl v múzeu v Osvienčime. (pozri viac) Duke spomína aj Davida Colea, ktorý urobil rozhovor s kurátorom múzea v Osvienčime dr. Francizkom Piperom a ten priznal, že plynová komora v hlavnom tábore Osvienčim je rekonštrukcia. Duke to označuje za veľký objav, ale v skutočnosti to nie je nič nové. Krema I bola totižto v roku 1944 prestavaná na protiletecký kryt a po vojne zrekonštruovaná do pôvodnej podoby, lebo plynové komory v Brezinkách (Birkenau) boli zničené a múzeum malo byť situované do hlavného tábora.Krema I bola rekonštruovaná za použitia svedeckých výpovedí a plánov datovaných z 25. septembra 1941 nato, aby dosvedčila históriu všetkých plynových komôr Krema v Birkenau.Komín, plynová komora, dvere a štyri z otvorov v streche, ktoré boli používané na vsypanie Cyklonu B boli obnovené. Pece neboli napojené na komín, keďže zariadenie nebolo v prevádzke.“ (viac pozri náš preklad alebo DWORKOVÁ, D. - VAN PELT, R. J.: Osvětim 1270 až součastnost. Praha 2006, str. 352-353) Duke tvrdí, že toto bolo pripustené až po Coleových „objavoch“, ale nie je to pravda. Sám Dr. F. Piper reagoval na Coleove video listom, kde uvádza, že tieto skutočnosti boli publikované už roky predtým, napr. v knihe Jan Sehn: Concentration camp Auschwitz-Birkenau (Varšava 1957).

Na strane 486 hovorí o náleze „registra úmrtí“ v ruských archívoch, podľa neho ide o „chronologické zväzky úmrtných listov tých, ktorí v tábore zomreli.“ „Nekompletné zväzky registra úmrtí obsahujú záznamy približne o 74 000 mŕtvych, z ktorých bolo asi 30 000 Židov.“ Podľa Dukea ide o „zarážajúci dôkaz“, ale v skutočnosti ide o záznamy úmrtí zaregistrovaných väzňov v období medzi 29. júlom 1941 a 31. decembrom 1943. Čiže nezahŕňajú obete, ktoré boli zavraždené hneď po príchode do tábora, čiže bez registrácie. Dokonca sa tieto dokumenty dajú kúpiť aj v Osvienčimskom múzeu. Myslím, že si môžme položiť otázku, či by ich múzeum predávalo, keby to bol naozaj taký závažný dôkaz o nepravdivosti oficiálnej verzie“, ako sa pán Duke snaži navodiť. Odpoveď nechám na čitateľa.

Následne sa Duke odvoláva na Freda Leuchtera, ktorý je podľa neho možno najväčší odborník na popravčie zariadenia v USA. Avšak Leuchter síce tvrdil na súde, že sa mal podielať na údržbe plynových komôr v Kalifornií a Severnej Karolíne a postaviť plynovú komoru v štáte Missouri, ale väznice oboch štátov (CA aj NC) styk s Leuchterom popreli a Missouri plynovú komoru nemá. (pozri viac) A Leuchterov "výskum", ktorý si Duke tak cení, bol už mnoho krát vedecky aj historicky vyvrátený. (1, 2, 3, 4, 5) Analýza Leuchterovej správy je pomerne rozsiahla téma, ktorá si zaslúži vlastný článok a preto nepovažujem za vhodné ju tu rozoberať.

David Duke teda ohľadom holokaustu uvádza mnoho nepresností, zjednodušení a neprávd, na niektoré z nich som aj poukázal. Aj jeho samotný štýl (vysokí kňazi holokaustu“, „vojenská loď Osvienčim, matka flotily holokaustu“ a pod.), ktorým je predmetná kapitola napísaná, je absolútne neseriózny a nezlučiteľný s vecnou diskusiou o historických udalostiach. Napriek tomu má v niektorých veciach nepochybne pravdu, jeho kritika kriminalizovania popieračov holokaustu v niektorých krajinách Európy je v zásade na mieste. V každom prípade celková hodnota kritizovanej kapitoly je mizivá.

1 O Irvingovom postupe pri zisťovaní konečného počtu obetí bombardovania sa možno dočítať v knihe: EVANS, Richard: Lying about Hitler. New York 2002, str. 149-184

2 HOESS, Rudolf: Velitelem v Osvětimi, Praha 2006, str. 214-215

David Duke o holokausteDavid Duke o holokauste