utorok 12. februára 2008

V Osvienčime-Birkenau nikdy nebolo dostatok koksu (uhlia) na kremáciu vyše 1 000 000 tiel

Popierači holokaustu tvrdia:

V Osvienčime-Birkenau nikdy nebolo dostatok koksu (uhlia) na kremáciu vyše

1 000 000 tiel v kremačných peciach

David Irving, ktorého Najvyšší súd v Londýne označil za popierača holokaustu, rasistu a antisemitu, argumentoval množstvom koksu (uhlia) potrebného na kremáciu jedného tela v roku 2000 na súde v Londýne, kde David Irving žaloval Deborah Lipstadtovú za urážku na cti. Počas jeho výsluchu Roberta Jana van Pelta, experta na Osvienčim, položil na stôl fľašu vody a spýtal sa: „Vy naozaj úprimne veríte, že môžete spáliť jedno telo s množstvom koksu, ktoré sa zmestí do jednej z týchto fliaš, to je to, čo tvrdíte?“[1]

Pravda o množstve koksu potrebného ako palivo pre pece v Osvienčime-Birkenau

Záznamy o dodávkach koksu do Osvienčimu sú nekompletné. Zachytávajú obdobie od 16. februára 1942 do októbra 1943 s medzerou uprostred. Záznamy, ktoré sa zachovali ukazujú, že 497 ton koksu bolo doručených v 240 dodávkach.[2] Preto je jednoducho zbytočné robiť hocijaké kalkulácie.

Irving tvrdí, že treba 30 až 35 kíl koksu na kremáciu jedného tela. V roku 1993 Irving publikoval údaje zásielok koksu do Osvienčimu-Birkenau, ktoré boli podľa neho založené na dokumentoch z moskovských archívov. Podľa Irvinga ukazujú, že spolu 2 188 ton koksu bolo doručených do Osvienčimu-Birkenau medzi 1940 až 1944. Irving tvrdí, že toto množstvo nie je dostatočné na spálenie približne 1,1 milióna tiel. Carlo Mattogno, taliansky popierač holokaustu, nedokázal overiť existenciu týchto záznamov v moskovských archívoch a Irving doteraz odmieta publikovať tieto dokumenty.[3]

Hoci nevieme koľko koksu bolo celkove doručeného do Osvienčimu, vieme niektoré iné skutočnosti. Keď dodávky koksu boli nedostatočné, Henryk Tauber, člen Sonderkommanda, ktoré pálilo telá v peciach v Osvienčime, vypovedal, že ďalšie materiály vrátane dreva (ktorého bolo dostatok v okolí Osvienčimu) boli používané. „... používali sme koks spočiatku len na rozpálenie pece, pre tučné telá horiace samé vďaka horeniu telového tuku. V prípade nedostatku koksu sme pridali seno a drevo do nádoby na popol, ktorá sa nachádzala pod mufľami a keď raz telový tuk začal horieť, ostatné telá sa rozhoreli sami od seba.“[4]

Okrem toho nebolo treba tak veľa koksu na pálenie tiel, keď pece boli rozpálené a telá boli vkladané kontinuálne. Napríklad memorandum firmy Topf nazvané „Odhad spotreby koksu v Krematóriu II K L“, datované 11. marcom 1943, uvádza, že spotreba koksu može byť „znížená o jednu tretinu“, keď boli pece používané kontinuálne.[5]

Nakoniec, neskôr v roku 1944, keď na vrchole maďarskej akcie (transporty maďarských Židov - pozn. prekl.) bolo denne vraždených medzi 8 000 až 10 000 maďarských Židov, počet tiel určených na kremáciu prevýšil kapacity pecí. Potom boli vykopané otvorené kremačné jamy za budovou Krematória V a pri Bielom bunkry, kde boli spaľované telá, na ktoré nestačila kremačná kapacita pecí. Filip Müller pracoval, spoločne s ďalšími 150 členmi Sonderkommanda, pri kopaní jám za Krematóriom 5 a v lesíku pre Bielom bunkry. Jamy boli 40 až 50 metrov dlhé, asi 8 metrov široké a 2 metre hlboké. Nakoniec vykopali spoločne 9 takýchto veľkých jám, ktoré „umožnili spáliť takmer neobmedzené množstvo tiel.“[6]

Záver

Zrejme sa nikdy nedozvieme presne koľko koksu bolo doručeného do Osvienčimu alebo koľko ho bolo treba pri kremačnom procese, pretože záznamy nie sú kompletné. Takže hocijaký pokus vyrátať koľko paliva treba na jednu kremáciu, založený na známych dodávkach paliva, je zbytočný.

Okrem toho, kremácia viacerých tiel naraz, kontinuálne využívanie pecí, užívanie alternatívnych palív a otvorené kremačné jamy, robia otázku dodávok paliva do značnej miery irelevantnou.

Poznámky

1. Trial transcripts, January 25, 2000, Day 9: p. 148 at www.hdot.org ("Transcripts").

2. John C. Zimmerman, "Body Disposal at Auschwitz: The End of Holocaust Denial," www.holocaust-history.org/auschwitz/body-disposal/: p. 18 of 42.

3. David Irving, "Must Try Harder," Action Report, December 1993; Zimmerman, "Body Disposal," p. 18. of 42.

4. Robert Jan van Pelt, The Case for Auschwitz: Evidence from the Irving Trial (Indiana University Press, 2001): p. 195, 196; Zimmerman, "Body Disposal at Auschwitz": p. 23 of 42.

5. Zimmerman, "Body Disposal at Auschwitz": p. 20 of 42.

6. Filip Müller, Eyewitness Auschwitz: Three Years in the Gas Chambers (Ivan R. Dee, 1979): p. 133.

http://www.hdot.org/learning/myth-fact/cremation5//body/1019

-------

Preklad: Michal